Jedného slnečného himalájskeho jarného dňa, keď vrcholky hôr boli ešte biele, no zeleň sa už predierala údoliami, v kláštore vysoko na úbočí hory prišiel žiak za majstrom a oslovil ho s otázkou:
„Majstre, ty všetko o Drifte už vieš, poraď mi, nedokonalému, ako sa môžem zlepšiť? Pohyb mojich rúk je rýchlejší ako jazyk chameleóna, oči jastraba sa mojím nevyrovnajú a predsa, môj drift nie je hoden tvojho!“
I majster sa hlboko zamyslel a rozmýšľal nad správnou odpoveďou na túto, napohľad ľahkú, no zároveň veľmi zložitú otázku. Ponoril sa do meditácie ktorá pohltila celú jeho myseľ a hľadal v nej odpoveď. Konečne, keď slnko tretí krát prešlo majstrovi ponad hlavu a mesiac ukazoval svoj cíp, majster, vedomý si konečnej odpovede, vstal, otovril oči a preriekol:
„Zem a obloha sú len prachom, naša myseľ je však skalou. Nesnaž sa zmeniť seba, zmeň svet a staneš sa lepším.“
Žiak, celý ten čas čakajúci pri majstrovi na odpoveď, sa poďakoval a opustil jeho komnatu. Vonku sa zastavil, vzhliadol priamo v tvár nekonečným štítom hôr a spýtal sa sám seba: „Čo tým, k..va, chcel povedať?“
